Zápisky z detstva: Bol raz jeden pes

Nikto nič.

Domový zvonček: Bzzzzzzzzz bzzz!

Bzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzz

To zvonila I.

-Čáu. Poďme venčiť.

Už si nespomínam, koho hlúpy nápad to bol, ale súhlasila som.

(Určite to bol jej nápad).

A tak sme venčili. Psov.

Môj sa volal Lucky a podľa mňa bol skutočne lucky, že ma má.

A že sa venčíme.

Aj ja som bola.

Okoloidúci si mysleli, že my si myslíme, že vážne venčíme.

Vôbec tomu nerozumeli.

Čo môžu takí dospeláci vedieť o živote.

A o psoch z igelitového sačku.

Navyše uviazaných na šnúrke.

S fixkou nakreslenými očami a ňufákom.

Úplne, že prd.

A tak sme venčili. Psov.

Túlajúc sa sídliskom.

Zúril vietor.

Čoby vietor, víchrica.

Vlastne hotové tornádo! (Troška zveličujem, no a čo!)

Naši si myslia, že mi šibe.

Aj brat si to myslí.

A ja si to myslím tiež.

Ale možno ich to obmäkčí a nakoniec si kúpime psa!

Zatiaľ ide všetko podľa plánu.

Keď Luckyho pohltí tornádo a zamotá sa v korune stromu, pritvrdím.

Vybehnem osem poschodí, pretože odmietam chodiť výťahom.

Minule ho totiž premaľovali.

Na otrasnú tyrkysovú, chápete?

Už to viac nie je môj výťah a ja sa v ňom bojím.

Zakaždým, keď doň nastúpim, zhasne svetlo.

Teraz ani tú tyrkysovú nevidím.

Ale prečo tu je taká tma?

Mama ma privíta zdeseným výkrikom.

V dlaniach ma šteklí malá biela myška a červenými očami kuká na moju mamu.

A ona na ňu.

-VON!

Veľmi rýchly proces…

Táto misia mi akosi nevyšla.

Myška sa vracia k spolužiačke.

-Ona môže mať doma myši?

-Ty nie si ona!

-Fajn. A čo škrečok?

-NIE!

-Pche.

Teatrálne zagúľam očami a päť minút sa s nikým akože nerozprávam.

Trucujem.

Zostáva mi totiž nejaký debilný sačok na konári stromu pred mojím blokom.

Navyše celkom roztrhaný.

Život nie je fér.

…

Neskôr chcem korytnačku. Tú vodnú.

ZAMIETA SA!

Tak sa teda hrám s korytnačkou z kinderka, hladkám ju a prihováram sa jej, aby sa konečne rozhýbala.

Ale ona sa nehýbe, všakže.

Brat sa ma opýtal, či mi šibe. Vlastne mi povedal, že som GUMA! To bola vtedy tá najhoršia nadávka.

Vyzvala som ho na súboj.

A potom som od neho schytala bitku.

A jednu preventívnu po zadku s varechou.

Od mamy.

Život vážne nie je fér!

Ale vyfasoval aj on.

Život konečne začínal byť fér.

Už hodinu máme domáce väzenie, tuším prvé a posledné v živote, neviem, či kvôli tej bitke s bratom, alebo kvôli tomu, že sme sa rehotali, keď sme dostali varechovú po zadku.

I. teraz kdesi medzi panelákmi nášho sídliska venčí psa od susedov.

Naozajstného! Krásneho, huňatého, mäkučkého bieleho pudlíka.

Od zlosti si poukladám plyšákov do radu a celú hodinu čakám, ktorý z nich to vzdá ako prvý a konečne sa pohne.

Nič sa nedeje.

Plyšáci sú nuda….

Chcem psa!

A keď o 10 rokov neskôr dostanem svojho prvého psa a ten mi rozkuše moje najkrajšie červené balerínky s bielymi bodkami, nostalgicky spomínam na plyšového Azuritka, ktorý by si toto nikdy nedovolil.

A dokonca ani Lucky nie.