Som pes, nie hračka. Počuješ, človeče?!

Zobudil som sa uprostred noci na akýsi šramot. Ách, ako sa mi len chcelo spinkať. Najprv som len tak načúval v tme, keď som zrazu zavetril nepatrný pohyb pred naším útulkom. Postupne sa prebúdzali všetci moji chlpatí kamoši a čochvíľa sa rozštekali na všetky svetové strany. V ňufáčiku ma čosi pošteklilo. Vytušil som prítomnosť zlodejov. Vedel som, že to nebude žiadna milá návšteva, ktorá by nám priniesla všakovaké loptičky, ba dokonca i lahodné kostičky. Čo najzúrivejšie som sa rozštekal, hoci som sa veľmi bál. Prečo nám tí ľudia berú naše veci?! Minule sme prišli o teplučké prikrývky a deky a dnes nám ukradli dokonca i mištičky! Z čoho budeme zajtra papať granulky? Vari ostaneme hladní? Ako tí dlhoprstí prišli, tak i odišli, no zo všetkých strán havkáči neprestajne vrčali a štekali: Vy zlodeji! 

   Zosmutnel som. Čo nám vezmú nabudúce? A hoci štekot pomaly utíchal, nemohol som už ani oka zažmúriť. Striehol som v tme a premýšľal o ľuďoch. Urobil som niečo zlé? No dobre, neviem síce po sebe upratať neporiadok a štekám na všetko naokolo. Rád sa šantím a netreba mi k tomu veľa. Drevená palička, loptička, kostička. Ale chcem, aby si vedel, že sa hádam nikdy  nenabažím tvojich láskavých pohladení. A keď sa spolu hráme, chvostík sa mi roztancuje zo strany na stranu a ja túžim, aby som pre teba nebol iba dočasnou hračkou. Áno, priznávam. Rád sa váľam  v páchnucich veciach a potajme ti okusujem tvoje nové topánky.

Ale človeče, ľúbim ťa, ľúbim ťa, stále ťa ľúbim, aj keď mi toľko ubližuješ. A budem ťa ľúbiť až do konca života.

Stále čakám. Čakám, že sa vrátiš. Asi máš niečo dôležité, možno veľa práce…

Odložil si ma tu a už čoskoro si prídeš pre mňa, aby sme boli opäť spolu. Už sa neviem dočkať.

Vrátiš sa, však?