Strašne si prajem, aby mi teraz niekto zatlieskal

Píše sa xx jún 2017

A ja s prihlúplym úsmevom opúšťam brány vysokej. Ak tomu odoberiem punc pompéznosti, sú to iba obyčajné dvere, na ktorých stojí vytlačený oznam:

PRED VSTUPOM DO BUDOVY SI OČISTITE OBUV.

už

viac nebudem dýchať vzduch akademickej pôdy.

Smutné.

Teda nie žeby mi bolo smutno za prednáškami v piatok podvečer a každú sobotu. Vlastne, vôbec mi nie je smutno, práve som úspešne zoštátnicovala! Mám chuť zarevať na celá areál FAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAK!!!!!!!!!!!!

ale zachovám si pud nonšalantnosti a veselo si klopkám ďalej smerom k parkovisku. Prečo som si neobula vyčaptané balerínky ako väčšina mojich spolužiačok? Pretože

som

nepoučiteľná ****.

Navyše mi pri každom kroku mľaská gélová vložka a ja sa robím, že ten zvuk nevydávam ja. Počuli ste niečo? Vonku je sparno, mám spotené pazuchy, okusané umelé nechty a vytuningované meno s trápnym titulom.

Strašne

si prajem, aby mi teraz niekto zatlieskal so slovami:

jeee, sme na teba tak pyšní!

A ja do seba nenápadne potiahnem sople a zatrilkujem:

boh vás žehnaj… (či čo sa v takú chvíľu hovorí?)

navekyamen.