Dojímavý príbeh lásky s tragickým koncom vás chytí za srdce

Naše nežnejšie pohlavie má sentimentálnosť akosi viac v sebe. Hádam už od momentu, keď dostaneme svoju prvú bábiku, nevedomky kopírujeme rolu ženy, rolu matky. Ako tínedžerky dokážeme so zahmleným pohľadom hltať zamilované verše básní, fňukať pri romantických filmoch, snívať o svojom princovi, predstavovať si svoj svadobný deň… túžime po láske, chceme milovať a byť milované.

A láska na prvý pohľad? Že tá je len vo filmoch? Tento príbeh Dominiky a Tomáša vás presvedčí o opaku. Osud im však nedožičil čas. Dominika ovdovela 8 mesiacov po svadbe…

Mladý, sympatický, cieľavedomý a láskavý. Tomáš zahynul pri autonehode vinou inej osoby a už nikdy neuvidí prvé kroky svojej ročnej dcérky Alžbetky, ani tie prvé narodeniny nestihli spolu osláviť… Dominika na svojej sociálnej sieti píše dojímavé príspevky, ktoré ráta na dni bez svojho muža. Nás v redakcii tento osud chytil za srdce, že nám nedalo sa s obdivuhodnou Dominikou „nepozhovárať“.

Toto je odkaz pre nás všetkých, aby sme nestrácali vieru v lásku, v ten najkrajší a nehasnúci cit. Aby sme nezabudli vážiť si prítomné okamihy, žiť tu a teraz a aby sme si občas kusli do jazyka, pretože nikdy netušíme, aký kríž si na pleciach nesie ten druhý…

Láska, ktorú v sebe máš je veľkou inšpiráciou, je to tvoj liek na smútok?

Vyznie to ako veľké klišé, ale môj Tomáš ma naučil skutočnej a čistej láske. Sám bol príkladom, toho, že oveľa viac ako lásku prijímať, je dôležité ju dávať.

Mne sa to tak nesmierne zapáčilo, že som to praktizovala tiež. Nebolo ťažké sa tomu priučiť, keďže som mala po svojom boku majstra.  Potom medzi nami vznikol začarovaný kruh.  Pre nás oboch, boli potreby toho druhého prednejšie. V našom vzťahu neexistovalo ego, ani jeden z nás nemal väčšie slovo, obaja sme si boli rovnými. Občas som pri ňom malá pocit, že Tomáš nie je z tohto sveta. Nechápala som, kedy sa stihol naučiť byť človekom, akým bol. Sama so sebou zvádzam vnútorný boj s pocitmi.

Snažím sa pochopiť, prečo tu už nie je, prečo človeku ako bol on, nebolo dopriate žiť. Toto je môj liek na smútok.

Rozprávať o ňom, písať o ňom, spomínať ho, predstavovať si ho. Dialo sa to hneď a bolo to veľmi prirodzené. Pri mojej prvej návšteve u psychologičky som sa nevedela zastaviť. Napriek tomu, že to boli len dva týždne po jeho smrti, mi povedala, že žiarim, keď o ňom rozprávam.

Tak to je.

Čo iné dnes môžem.

Ešte plakať.

To robím rada tiež.

Ak by som v sebe svoje pocity zadržiavala, bolelo by to ešte viac. Smútok je proces, treba mu dať priestor a svoj pochod. Cítim na sebe ako sa časom mení, aby s ním bolo možné žiť. Nie je tomu dávno, kedy som si priala byť s ním, ale to nie je mojím osudom. Takúto bolesť som nikdy nezažila ani nevedela pochopiť,  pre niečo sa to, ale stalo a mňa to malo zmeniť. Zmenilo a stále mení..

Tvoja strata ťa poznačila. Myslíš, že na Slovensku existuje spravodlivosť?

 Právny systém nielen na Slovensku, ale v akýkoľvek iných zemepisných šírkach má ďaleko od dokonalosti. Ani v druhých krajinách to nie je oveľa lepšie. Hnevám sa, že peniaze majú pre našu spoločnosť hodnotnejšiu cenu ako ľudský život. Mrzí ma, ako si ľudia, či skôr právny štát nastavil hodnoty.

Krádež kukurice sa trestá prísnejšie ako usmrtenie človeka.

Len nedávno obletel celé Slovensko prípad 26 ročného chlapca, ktorému našli vo vrecku pár gramov marihuany. Odsúdili ho na takmer 13 rokov bezpodmienečne! Nejdem ho obhajovať, ale nepríde mi to adekvátne. Neverím, že človeka, ktorí pripravil môjho muža o život dostane rovnako prísny trest. Ľudia, čo dnes zabíjajú, vychádzajú s podmienkou, v horšom prípade si odsedia rok, dva.

Dá sa tu hovoriť o nejakej spravodlivosti?  

Nielen, že tresty za tieto činy sú nízke, cesta k rozsudku je nesmierne zdĺhavá. Je úplne „normálne“, že súdne procesy trvajú roky.  Človek, čo spáchal takéto zverstvo by mal byť odsúdený hneď. Vieme, ako sa to stalo, aká bola príčina, kto bol vinník, ale musíme čakať. Predstavte si, že vaše dieťa čosi vyvedie, nedodrží pravidlá a vy ho chcete potrestať. Bude mať zmysel to urobiť o 3 roky?  

Toto obdobie je psychicky veľmi náročné.

Nie. Neverím v slovenskú justíciu. Veľakrát nás presvedčila o jej prehnitom systéme. Neverím v akúkoľvek spravodlivosť. Ak by tak bolo, môj manžel by bol tým, ktorý žije bez škrabancov a smútila by iná rodina.

Našla si silu v bolesti. Čo ti pomáha?

Každý z nás vníma a prežíva bolesť najlepšie ako vie a dokáže.
Myslím, že do veľkej miery závisí na vzťahu, aký sme s danou osobou mali. Ja sa neviem plnohodnotne vžiť do pocitov rodiča, ktorý stratil dieťa, ani pri strate jedného zo súrodencov, či opačne, pri strate rodiča.

Ja som prišla o manžela. Najlepšieho priateľa, dôverníka, živiteľa rodiny, otca môjho dieťaťa, životného partnera.

Oveľa horšie by som všetko znášala, ak by mi po mojom Tomášovi ostalo len priezvisko či zubná kefka v pohári. Našťastie nám bolo dopriate byť rodičmi. Jeho polovica ostane navždy v našej dcére. Prvé mesiace boli extrémne náročné. Ona bola tým dôvodom, pre ktorý som musela vstať z postele, zdvihnúť rolety, obliecť sa a proti svojej vôli fungovať. Robím to do dnešného dňa. Neviem a ani nechcem si predstaviť, čo by som robila bez nej. Už rozumiem slovám, ktoré som tak často počúvala ,, s bolesťou sa naučíš žiť “ – presne tak to je.

Nejde si ho stále nepredstavovať pri každej jednej činnosti či mieste. Zvykom sú tie predstavy, ktoré ma nikdy neopustia. To je to, s čím sa učím žiť. Len s predstavami o ňom. Navždy budem poznačená myšlienkou, čo by bolo, ak by tu bol.

Čo si berieš z tejto tvojej náročnej životnej lekcie?

Pochopila som, že smrťou sa láska nekončí. Nabrala ešte viac na sile. Vďaka jeho príchodu, ale aj odchodu, mám sama pred sebou väčšiu hodnotu.

Stala som sa oveľa vnímavejšou, citlivejšou aj vzťahovačnejšou. Celé toto obdobie mi dalo nevyžiadaný priestor rozmýšľať. Nad sebou, nad Tomášom, nad mojím životom, nad smrťou, ktorá sa mi postupne odkrýva a nevzbudzuje vo mne strach, ale naopak pocit pokoja a dôležitosti.

Nebyť tejto tragédie, tak potom nikdy nepátram

Zamýšľam sa nad podstatou života, čo je skutočne dôležité, kde teraz začať, odkiaľ sa odraziť, čo ma čaká. Ja som tu, ja žijem. Môj Tomáš žije spolu so mnou v mojom srdci a mojom podvedomí.

Je to iné, ako sme si obaja predstavovali.

Teraz všetko, čo robím, robím spolu s ním. Fyzicky tu ale už nie je a nikdy nepríde, preto dnes musím robiť rozhodnutia sama. Zvládať výchovu dieťaťa bez druhého rodiča, spoliehať sa už len na seba a na pomoc rodiny.

Táto náročná lekcia mi dáva zabrať každý deň, no  ukázala mi aj ľudí, ktorých mám okolo seba a na tých netreba zabúdať.

Ak by som bola na smútok sama, o to viac ukrutnejšia bolesť by to bola. Tak isto ako zdieľať s niekým šťastie, je dôležité zdieľať aj smútok a našťastie v mojom okolí mám pri sebe tých správnych ľudí.
Dnes je dnes a zajtra byť už nemusí. Kiežby sme si oveľa viac všetci vychutnávali krásu života a vedeli si povedať čo má pre nás najväčšiu hodnotu.

Aká je tvoja najobľúbenejšia spomienka?

Všetko, čo robil, bolo robené s veľkou láskou ku mne a bolo to z toho cítiť.  Bola som s nim šťastná, kdekoľvek na svete, pri každej činnosti.

Tešila som, ako sa s ním môžem smiať, rozprávať, hľadieť mu do očí, držať ho za ruku.

Bolo jedno, či sme spolu sedeli v aute, tancovali v altánku, telefonovali alebo ležali v objatí. Čas s ním bol pre mňa darom.

Tie najkrajšie a najvýznamnejšie momenty mi spôsobujú najväčšiu bolesť

Chvíľa ako zásnuby, svadba, narodenie našej dcéry, také niečo sa udeje len raz za život. Chvíle, o ktorých snívame, že sa raz stanú skutočnými s tým správnym človekom. To bolo len o nás.

Ja som s ním o tieto nenahraditeľné spomienky prišla.

Spomeniem ale tú, ktorou sa to všetko začalo. S mojím mužom som sa videla po 12 rokoch, bez toho, aby sme o sebe niečo vedeli. Dohodli sme sa na stretnutí, mal prísť pre mňa autom. Nič som od toho neočakávala, mal to byť len večer, kedy som nemusela sedieť doma v pyžame. Otvorila som dvere, nastúpila do auta, chceli sme sa zvítať, ale obaja sme ostali na seba len hľadieť. Bez slova.

Nikdy predtým som to nezažila. Po chvíľke sme si už povedali ahoj. Cítila som sa s ním od prvého momentu, ako keby do môjho života patril už roky. Z malého stretnutia nakoniec vznikol veľký príbeh lásky. Ešte v tú noc ma zobral do Štiavnice na prechádzku. Nevedeli sme sa od seba odtrhnúť. Od toho momentu už nikdy. Zažila som niečo, čomu ľudia hovoria láska na prvý pohľad.

Z čoho si sa naposledy úprimne radovala?

Radujem sa. Je to divné?

Častokrát mávam výčitky, či to vôbec smiem, či mám na to vôbec právo, či ma zato niekto neodsúdi. Verím tomu, že môj Tomáš by bol oveľa radšej, ak by ma videl usmievať, namiesto neustáleho plaču. Na veľa vecí hľadím aj cez seba, čo by som si priala ja.

Nedá sa  hovoriť o úplnom šťastí, kedysi to bolo deň čo deň, dnes to tak necítim. Z radosti, ktorá mi tu ostala, ma často prepadne aj smútok, kedy by som všetko chcela zdieľať s ním a nemôžem. Je to častejšie, akoby som chcela, hlavne v tomto období, keď Alžbetka napreduje.  

Je to taká radosť cez slzy

Chýbal tam ten najdôležitejší človek, ale aj človek, ktorý by sa z nej najviac tešil. V priebehu posledných dvoch týždňov sa naučila chodiť. Ešte to nie je úplne tak celkom doladené, ale je krásne ju pri tom všetkom sledovať. Najradšej mám a myslím že aj ona, keď je v spoločnosti druhých detí. Dokonalou parťačkou je jej o dva mesiace staršia sesternica Adélka.  Majú sa veľmi radi, ale vedia sa aj poškriepiť. Musím sa teda priznať, keď jedna druhú poučuje s prstom hore na-na, nevieme sa nesmiať 🙂

Aký odkaz po sebe zanechal tvoj muž a čo by si svetu odkázala ty?

Len nedávno som maminu vyrušila pri varení v kuchyni so slzami v očiach. Dôvodom plaču bol Tomáš.  Zamýšľala sa nad tým, či by ešte žil, ak by nebol v našom živote. Vraj ,,ak by ma nestretol, ak by sme sa nezobrali “ tieto jej pochody som ihneď vyvrátila s tým, či by niekomu verila, ak by rozprával, že pozná človeka ako bol môj Tomáš. Či by si vedela predstaviť, že by niekoho takého nikdy nespoznala, či by si vedela predstaviť po mojom boku niekoho lepšieho, či ho videla niekedy nešťastného, či by si vedela predstaviť, že by nebola nikdy Alžbetka. Pravdaže nič z toho.  

Bol veľmi rozumný, pracovitý, že by bolo ťažké uveriť, že naše dni majú rovnaký počet hodín. Zodpovedný ako málokto, vždy ochotný pomôcť a poradiť, človek so srdcom na správnom mieste. V jeho úmysly a v jeho silu verilo veľmi veľa ľudí.

Slovo chlapa bolo preňho záväzným. Vedel milovať tak, ako nikto na svete. Za lásku sa nikdy nehanbil a rád ju ukazoval. Cudzie mu nebolo ani ukázať slzy. Najviac zo všetkého bola preňho rodina. Pre ňu žil.

Ja by som priala každému v živote mať takého Tomáša, či už ako manžela, dieťa, súrodenca, kamaráta. Bol úžasný v každom ohľade. Ja by som si priala, aby boli ľudia k sebe viac láskavejší. Žili a ľúbili sa pre danú chvíľu, ktorá sa nemusí už nikdy opakovať. Prajem si, aby moje priania neboli len prianiami.

V mene redakcie sa chceme Dominike poďakovať za jej čas, ktorý venovala odpovediam na naše boľavé otázky. Ďakujeme, že táto inšpiratívna manželka, mama, žena - dokáže hovoriť o bolesti, pretože aj bolesť je emócia, ktorú vo svojom živote potrebujeme prežívať. Nech je vzorom pre nás všetkých, ktorí máme chuť to občas vzdať - sami so sebou.