Tabu téma, o ktorej sa nehovorí, ale o ktorej by sa hovoriť malo

Tabu príbeh dúhového bábätka, straty a lásky, ktorá nikdy nezmizne

V roku 2023 som sa stretla s bolesťou, o ktorej sa nehovorí nahlas. Nie preto, že by bola menej dôležitá. Ale preto, že ju nevieme pomenovať, prijať, spracovať.

Potratila som.

Píšem to teraz, s mojím zdravým, usmiatym synčekom v náručí – mojím dúhovým dieťaťom. A predsa sa mi pri týchto slovách zviera hrdlo. Pretože to bolia aj spomienky, ktoré už boli ticho.

Čísla nepustia

Pamätám si tú chvíľu, keď lekár vyslovil tú vetu. Nespomínam si už na slová presne, ale viem, že medzi prvými bolo:
„Nie ste sama. Jedna z každých štyroch žien si tým prejde.“

Táto štatistika – 1 z 4 – sa mi vryla do duše. Nechápala som, ako je možné, že je nás toľko… a pritom o tom takmer nikto nehovorí. Že sa táto bolesť ukrýva po kútoch spální, kúpeľní a nemocničných chodieb. V šepotoch, ktoré sa dusia za dverami ordinácií.

A zrazu som už nebola len „ja“. Bola som jedna zo štyroch.

Nebolo to „len“ niečo, čo sa stalo. Bolo to všetko. Názov v hlave, meno v srdci, detská izbička v predstavách. Bolo to všetko a potom zrazu nič. Len prázdno.

Okolie? To často netuší nič. A možno ani netreba, aby vedelo všetko – veď nie všetko musíme nosiť ako nálepku na čele. Ale to, čo bolí, sú tie nevinné, zdanlivo bežné otázky:
„A vy kedy?“
„Čo ešte čakáte?“

Niektorí to myslia dobre. Ale keď to počuješ práve vtedy, keď ticho smútiš za niekým, kto sa nestihol narodiť… je to ako nôž do už zraneného miesta. Nie je to ich chyba. Len… my sme spoločnosť, ktorá sa bojí bolesti. A tak o nej mlčí. Lebo tabu.

Ale mňa to naučilo jednu vec: ticho je niekedy hlasnejšie ako slová. A aj keď som nemala potrebu zverovať sa každému, vnútri som kričala. Potichu, ale vytrvalo.

Tabu?

Nehovorilo sa mi o tom ľahko. Nie preto, že by som sa hanbila. Ale preto, že nie každý vie prijať ticho, bolesť, slzy. Niekedy to jednoducho nedokážeš vysloviť, lebo vieš, že ti v odpovedi dajú frázu, ktorá nič nevyrieši: „Aspoň vieš, že môžeš otehotnieť…“ alebo „Bolo to ešte maličké…“

Ale ja som mala meno. Predstavy. Plány. Malé topánočky uložené v skrinke.

A nielen ja.

Aj on. Môj partner.
Tabu téma straty bábätka sa často stavia ako ženská bolesť. A je pravda, že naše telá to nesú fyzicky. Ale duševne? Stráca aj muž. A často nemá priestor byť smutný, lebo má byť „ten silný“. Ten, čo drží ženu. Ale kto podrží jeho?

Videla som v jeho očiach tichý smútok, ktorý nikdy úplne nevyslovil. Každý z nás smúti inak, ale v tom tichu sme boli spolu. Držali sme sa. A práve to nás zachránilo.

Dnes som mama. A každý deň si uvedomujem, aký zázrak to je. Dúhové bábätko – to je dieťatko, ktoré prichádza po búrke, keď sa už zdá, že nikdy nebude svietiť slnko. Dnes, keď sa dívam na môjho synčeka, cítim vďačnosť. On je moje slnko, aj keď práve prší. 

Dúhové bábätko. Dieťa, ktoré prišlo po strate. Nie ako náhrada – pretože nič a nikto nenahradí to, čo bolo. Ale ako nový príbeh.

Niektoré jazvy nikdy celkom nezmiznú. Len sa s nimi naučíš žiť. A niekedy – keď ich prestaneš skrývať – stávajú sa zdrojom sily.

Ak čítaš tieto slová a v tebe niečo stíchlo, rozbúchalo sa, alebo sa ti do očí tisnú slzy… možno si tým prešla aj ty. A chcem ti povedať jedno:
Nie si sama.
A nie, nie si pokazená. Nie si slabá. Rozhodne s tebou nie je nič zlé. Si mama. Aj keď tvoje dieťatko neprišlo na svet.

Možno raz, možno práve dnes, práve tu, v tomto článku… si dovolíš ten smútok precítiť. Alebo ho konečne pustiť.

Snáď raz, keď budeš pripravená, sa aj na tvojej oblohe objaví dúha. A ty sa znova nadýchneš. Pre seba, pre život, pre lásku.

S pokorou, bolesťou i nádejou,
jedna z vás

mali sme spolu celý život
v pár krátkych týždňoch
snívala som za dvoch
milovala za troch
a lúčila sa
v tichu