Závisť – tichý tieň, ktorý nás sleduje, keď začneme žiariť

Závisť nie je len o tom, že niekto chce to, čo máš ty. Toto je oveľa komplikovanejšie. Ide o bolesť, ktorá sa schováva za úsmevom. Je to nevyznaná frustrácia z vlastných rozhodnutí. Je to zrkadlo, ktoré ľudia nechcú vidieť – lebo v ňom nie si ty, ale ich nevyužitý potenciál.

Všetky sme to zažili. Tie pohľady, ktoré sú až príliš pozorné. Tie poznámky medzi riadkami – Si si istá, že to zvládneš? „Zasa si bola na dovolenke?“ „Ty sa máš, tebe sa darí.“ Slová, ktoré nie sú otvorenou kritikou, no nesú v sebe záťaž nevypovedaného.

Kedy prichádza závisť?

Prichádza, keď robíš niečo inak.

Keď si dovolíš rásť. A keď sa prestaneš ospravedlňovať za to, že chceš viac – viac pokoja, viac radosti, viac odvahy byť sama sebou.

Pre niekoho si vtedy zrkadlom, ktoré mu pripomína, že sa sám vzdal. A to bolí.

Pravdou však je, že to nie je tvoj problém. Tvoja cesta nie je provokáciou, ale inšpiráciou – aj keď to tak vždy nevyzerá. Ak niekto závidí tvoju silu, pravdepodobne nevie, koľko nocí si prespala s hlavou plnou pochybností. Ak závidí tvoj pokoj, možno netuší, že si si ho vybojovala v búrkach, ktoré by ho položili.

Závisť nehovorí nič o tebe. Hovorí o tom druhom. A kým sa on sústredí na to, ako zastaviť tvoje svetlo, ty máš jedinú úlohu – žiariť ďalej. Nie zo vzdoru. A nie na dôkaz. Ale preto, lebo si konečne pochopila, že tvoj život nemusí byť kompromisom, aby sa niekto iný cítil pohodlne.

A to je v poriadku. Nech sledujú. Nech si šepkajú. Ty sa usmievaj, rasti, miluj, meň sa. Lebo na konci dňa nie sú nahnevaní na teba – len sa boja, že nikdy nenájdu v sebe to, čo našli v tebe.