Žuť či nežuť

Žuvačky sú super. Milujem žuvačky. Hlavne tie, ktoré vydržia tak jednu minútu, všakže. Ale nie o tom bude tento článok. Špeciálnu pozornosť budem venovať jednotlivcom, ktorí žujú žuvačku, akoby si pomocou nej chceli vybrať plombu zo stoličky a nezabudnú pritom na otvorené ústa. Výsledkom tejto činnosti sú teda zvuky, ktoré môžu niektorým spôsobiť nepríjemné stavy. Napríklad mne.

V hlavných úlohách:

Kolega. Obývať kanceláriu 5 dní v týždni s ďalšími nemusí byť vždy prechádzka ružovou záhradou. Najmä ak máte tú česť so spomínanými žuvkačmi. Žuvkač, môj kolega, mi spraví deň už len svojím príchodom do office, tým svojím žuvkaním.

Žuj tak, akoby bol tento tvoj deň posledným.

Nie som ten typ, ktorý čuší a bude si vylievať dušu na modrom koníkovi, a preto som mu narovinu povedala, že takto sa žuvačka nežuje. Raz, dvakrát, viackrát. A čuduj sa svete, ono sa nič nedeje. Jeden by si aj bol myslel, že to robí náročky a skúša moju trpezlivosť. Poviem vám, hraničí to s pracovným atakom. Občas mám pocit, že týchto ľudí nám hádže pánbožko do cesty, reku, či prejdeme skúškou. A ja sa vážne snažím. Na stole nie sú žiadne ostré predmety, pre istotu nemám ani strúhadlo na ceruzky, takže všetky sú tupé ako moja žiletka po zime a ten vyschnutý kaktus na parapete už nemá silu niekomu ublížiť. Ale aby to nebol celkom pesimistický príbeh, sú dni, keď Žuvkač na žuvačku zabudne a hneď je deň krajší, hoci vonku zúri orkán.

A v takéto dni mám zasa ja chuť ho tou žuvačkou ponúknuť.

Mravné ponaučenie: Žuj tak, aby sa tvoji priatelia začali nudiť, keď zomrieš.